projekt 100

Je rok 1815 a anatóm Georges Cuvier predvádza v parížskej Kráľovskej lekárskej akadémii vymodelované telo africkej ženy Saartjie Baartmanovej. Jeho kategorické vyjadrenia sprevádza potlesk významných kolegov. Mladá slúžka Saartjie, ktorá sa narodila okolo roku 1790 ako otrokyňa v Juhoafrickej republike pochádzala z kmeňa Khoikhoiov, ktorých holandskí kolonizátori posmešne prezývali Hotentóti. Ako dievča opustila rodnú Afriku a pod prísľubom bohatstva sa vydala spoločne so svojim majiteľom Caezarom do Európy. Ako bizarne vyvinutý „objekt“ ju najskôr vystavovali v drevenej klietke divákom londýnskeho panoptika pod menom „hotentótska Venuša“, potom sa vydala do Paríža, kde bavila chlípnu spoločnosť a neskôr sa stala predmetom vedeckého bádania.

O skutočnom živote Saartjie Baartmanovej sa veľa nevie. „Preslávila“ sa až po smrti, kedy boli v parížskom Prírodovedeckom múzeu vyše 150 rokov (1815-1974) vystavované jej genitálie, mozog a kostra. Ženy z kmeňa Khoikhoiov mali totiž nadmerne vyvinuté pozadie a pysky ohanbia a tieto telesné znaky považovali vtedajší francúzski vedci za vedecký dôkaz veľmi blízkeho vzťahu domorodých Afričanov a opíc. Do širokého povedomia sa príbeh Saartjie Baartmanovej dostal až v 80. rokoch minulého storočia, kedy harvardský profesor Stephen J. Gould publikoval esej Hotentótska Venuša, v ktorej vzniesol humanistickú požiadavku, aby sa pozostatky Baartmanovej vrátili späť do Juhoafrickej republiky a aby boli pietne pochované. V južnej Afrike esej i požiadavka vyvolali veľký ohlas a v roku 1994 požiadal Nelson Mandela o vydanie pozostatkov Baartmanovej, ktoré v roku 2002 Francúzsko skutočne vydalo a následne boli pochované.

„Kechiche svůj film komponuje jako sérii nevelkého počtu epizod, které byly nasnímány a nastřihány dostatečně dynamicky a s citem pro pohyb v několika plánech obrazu, ale zároveň tak, aby neodváděly pozornost od přehledného vývoje(…). I v rámci takto zřetelné dějové osy, jíž dominuje zřetelný úpadek už tak nevalné hrdinčiny existence, dokáže režisér budovat velice přirozeně působící rozporné situace. Díky tomu, že je film postaven na voyeurství akcentovaném i značnou zalidněností jednotlivých scén, může proti sobě autor stavět různé postoje – ne nutně protikladné, spíš rozporné. Vedle sebe tudíž nestojí ani tak sympatizant a odpůrce Venušiných lascivních představení, jako spíše dva lidé, kteří si teprve během nich zjevně tříbí svůj postoj. Viktor Palák, Cinepur

ABDELLATIF KECHICHE (1960, Tunis), scenárista a režisér, začínal ako herec. V roku 1984 debutoval snímkou Un thé à la menthe. Ako režisér sa predstavil filmom La faute à Voltaire (2001) o idealistickom imigrantovi v Paríži, za ktorý získal Zlatého leva na MFF Benátky a niekoľko ďalších cien. O tri roky neskôr nakrútil L’esquive, ocenený piatimi francúzskymi Cézarmi. V roku 2007 mal premiéru jeho film La graine et le mulet, ktorý si odniesol štyroch Cézarov (najlepší film, režisér, pôvodný scenár a herečka), získal Zvláštnu cenu na MFF Benátky a ďalšie ocenenia. Jeho štvrtá celovečerná snímka Čierna Venuša tiež súťažila o Zlatého leva na MFF Benátky 2011. Kechiche má aj vzhľadom k svojmu pôvodu blízko k námetom z imigrantského prostredia. Svoj najnovší film postavil na reálnej historickej postave otrokyne Saartjie Baartmanovej.

O filme

• Réžia: Abdellatif Kechiche
• Scenár: Abdellatif Kechiche
• Kamera: Lubomir Bakchev, Sofian El Fani
• Strih:
• Hudba: Slaheddine Kechiche
• Hrajú: Yahima Torrès Andre Jacobs Olivier Gourmet Elina Löwensohn François Marthouret Michel Gionti Jean-Christophe Bouvet a ďalší.)

Ocenenia

Nominácia na Zlatého leva v Benátkach 2010 Nominácia na cenu Cézar pre herecký objav – Yahima Torrès