Filmový klub Otáznik vám pred každým filmom ASFK (desať minút pred začiatko premietania) premietne kinožurnál:
ASFK v spolupráci so SFÚ pripravila ponuku filmových žurnálov Týždeň vo filme z rokov 1945 – 1990. Ide o súbor krátkych publicistických reportáží, ktorých úlohou bolo zachytiť najvýznamnejšie a najaktuálnejšie témy za obdobie uplynulého týždňa. Prostredníctvom žurnálov sa k divákovi dostával skutočný život, a zároveň sa prostredníctvom nich zachoval aj pre budúce generácie. Boli povinnými pred každým filmovým predstavením.
DAR ĽUDSKEJ PAMÄTI
MARCELA PLÍTKOVÁ
Od začiatku 20. storočia začínajú v mnohých krajinách vychádzať pravidelné filmové žurnály, ktoré sa stali neodmyslitel’nou súčasťou filmového predstavenia. Zabávali, informovali, poučovali a ako obrazové spravodajstvo boli dlho bez konkurencie. Štandardný filmový žurnál bol väčšinou týždenník a trval približne 10 až 15 minút. Pozostával z krátkych reportáží (jedno- až trojminútových) a zo spravodajských šotov (niekedy len polminútových) a všetky chceli vyzerat‘ ako „život prichytený pri čine“, aby sme použili formuláciu klasika. Prostredníctvom filmového žurnálu sa k divákovi dostával skutočný život. A prostredníctvom žurnálu sa zachoval pre budúce generácie.
V Československu, v podmienkach znárodnenej kinematografie, vychádzal žurnál v Prahe (Československý filmový týdeník) a s výnimkou niekoľkých rokov aj v Bratislave (Týždeň vo filme). Obidva mali celoštátnu distribúciu a dvojjazyčný komentár: striedal sa v nich český a slovenský text.
Týždenníkom sa povinne začínalo každé filmové predstavenie, ale existovali aj dvojtýždenníky, mesačníky, štvrťročníky, ktoré boli určené pre špecializované kiná (Kamerou za športom, Svet vo filme,Reflektor, Radar, Obzor, Sonda, Filmový spravodaj…). V päťdesiatych rokoch existovalo vo väčších mestách tzv. kino Čas, kde sa premietali pásma zostavené z krátkych dokumentárnych a populárno-vedeckých filmov, medzi ktoré bývali zaradené aj grotesky alebo animované filmy. Premietalo sa nonstop, a to aj doobeda, takže kino Čas bolo výborným miestom pre študentov, ktorým sa nechcelo do školy, alebo pre dôchodcov, ktorí sa potrebovali zohriať.
V priebehu rokov sa menil obsah, forma aj poslanie filmového týždenníka. Zapríčinila to televízia. Filmové žurnály prestali plniť úlohu spravodajstva a začali sa v nich presadzovať obsažnejšie publicistické materiály. Pestrú skladačku nahradili monotematické čísla prevažne s domácou problematikou. Takouto zmenou prechádzal filmový žurnál aj v zahraničí. (Zmeny prichádzali z rôznych dôvodov. Úpravou slovenského pravopisu sa Zpravodajský film zmenil na Spravodajský. Jeho redakcia, aj ked‘ sa nikdy nesťahovala, zmenila niekoľkokrát adresu, lebo Štefánikovu ulicu premenovali na Ulicu obrancov mieru, potom zase na Štefánikovu a zase na Obrancov mieru a zase na Štefánikovu… Mesačník Obzor sa premenoval na Sondy a celkom zmenil svoje zameranie; premenoval sa aj Týždeň vo filme na Kinožurnál, aj ked‘ ten sa obsahovo ani formálne veľmi nezmenil.)
Filmový žurnál sa venoval nielen domácim témam, ale aj zahraničiu.Vydavatelia žurnálov boli združení v medzinárodnej organizácii, ich šéfredaktori sa stretávali na konferenciách v rôznych kútoch sveta a jednotlivé redakcie si vymieňali materiál. V našich podmienkach dominovali materiály z vtedajšieho Sovietskeho zväzu a zo socialistických štátov, ale občas sa mohlo nazrieť aj za železnú oponu. Bola to vítaná možnosť získať atraktívny šot, ktorý žurnál oživil, a diváci to ocenili.
Uverejnenie „cudziny“, ako sa hovorilo šotu zo zahraničia, sa muselo podriadiť ideológii. Kým v „krajine zázrakov“, čo bol Sovietsky zväz, vždy svietilo slnko a nikdy sa nič nepríjemné nestalo, na druhej strane železnej opony to bolo ináč. Napriklad šot o prírodnej katastrofe sprevádzal komentár o „zlých kapitalistoch“, ktorí to všetko zavinili, lebo vykorisťujú pracujúci ľud namiesto toho, aby opravovali hrádze. „Amerikanizovaná“ mládež v kapitalistickej spoločnosti trávi čas pri zvrhlom tanci zvanom rokenrol, ktorý v slušnej socialistickej spoločnosti nemá miesto. (U nás takých, ktorí sa pri tanci nedržia za ruky, poskakujúa chaoticky vyhadzujú nohy, usporiadatelia vykážu z parketu!) Kým u nás sa budovalo a pracovalo, v kapitalistickej cudzine boli módne prehliadky, výstavy psov, povodne a hurikány. Ale na to bol divák navyknutý, takýmto spôsobom sa vyjadrovali aj ostatné médiá. V kinosále však bola tma a diváci, ktorí mali k tomu poznámky, zostávali anonymní. Idylu života za stiahnutými žalúziami na okne do sveta kazil rozhlas a potom aj televízia. (Napriklad aj o havárii atómovej elektrárne v Černobyli sme sa dozvedeli zvonka prv, ako to oznámili naše médiá.)
Naopak, do cudziny sa ponúkali naše materiály. Budovatel’ské úsiliea prekračovanie plánov, ktorým sa venoval náš žurnál, zahraničie nezaujímalo, ale šot o tradičnej zábave s krásnou atmosférou a voňavými husami na pekáčoch kúpili mnohé žurnály a uverejnili ho vo vianočných číslach. Vrchnosti sa to nepáčilo, lebo záujem cudziny bol vždy podozrivý. Platilo: „Čo si o nás pomyslia? Že pijeme a pochutnávame si na husacine? Budú ohovárať naše kolektivizované poľnohospodárstvo? Nebuďte naivní, ich to predsa nezaujima preto, aby nás chválili!“
Pre cudzinu bola atraktívna aj povodeň, keď Dunaj zaplavil Žitný ostrov. Prúd vody valiaci sa cez pretrhnutú hrádzu kúpili viaceré žurnály. Upútal aj na prvý pohľad celkom nevinný záber na detskú bábiku s polámanými rukami, ako sa hojdá v zaolejovanej mláke. Bezkonkurenčne najväčší ohlas mali zábery na sovietske tanky, ktoré prepadli našu krajinu pod zámienkou bratskej pomoci. Vtedy sa filmovalo veľa a možno aj dnes by sa ešte dali nájsť zábery, ktoré nikto nepoužil.
Základom filmového žurnálu boli malé reportáže, ktoré sa väčšinou museli dopredu pripraviť: upraviť priestor, nasvietiť interiér, dohovoriť vystupujúcich. Veľmi náročné bolo nakrúcať prostredie v továrňach,vysoké pece, žeravú oceľ, baníkov, ale aj veľkokapacitná kravíny a ošipárne… Súviselo to so špecifickými podmienkami jednotlivých pracovísk i s dostupnou filmovou technikou. Náročné bolo predovšetkým svietenie. Pracovalo sa s málo citlivým filmovým materiálom a ťažkými reflektormi. To sa síce postupne menilo, no aj s kvalitnejšou technikou si niekol’kominútový šot vyžadoval energiu (aj prostriedky) ako väčší film. Z terajšieho pohľadu môžeme povedať, že žurnál bol drahý.
Dôležitý bol výber tém. Socialistický realizmus učí, že sa nemá ukazovať skutočnosť taká, aká je, ale taká, aká by mala byť, a to je pre spravodajstvo, ktoré sa opiera o reportáž, takmer neriešiteľná úloha. Prakticky to znamenalo, že robotníci museli byť oholení a v čistých montérkach, družstevníčky v bielych plášťoch a aj kombajny fungovali.(Keď nefungovali, museli ich sami ñlmári opraviť.)
Film rozpráva už tým, čo zo skutočnosti vyberie, a dôležité je aj to, čo nevyberie, čo zostáva za rámom obrazu. Preto taká pozornosť tomu, čo filmovať, ako ñlmovať a koho filmovať. „Je pravda, že máme domy s opadanou omietkou, ale vedľa je balkón s rozkvitnutými muškátmi, a ked‘ nájdete ešte jeden a ešte jeden, hned‘ bude celá ulica krajšia!“ Ošarpané domy boli problémom počas celej existencie reportážneho nakrúcania. A tak sa zametalo, nosili sa biele plášte a organizovali spoločenské podujatia brigád socialistickej práce. A čo nebolo vidieť v obraze, to zachraňoval komentár. Možno povedať, že komentár bol ideologicky „vyspelejší“ ako obraz. Ktosi to aj v nejakom estrádnom vystúpení vystihol: „Menej sa pozerať a viac počúvať!“
Aj ten komentár je skutočnosť! Ale to si možno uvedomujeme až teraz; nemyslím si, že ľudia verili viac filmu ako tomu, čo videli okolo seba. Ukázalo sa však, že aj takýto materiál má výraznú výpovednú hodnotu pre budúce generácie. Spoločnosť o sebe veľa prezradí aj vtedy, ked‘ sa nepredstavuje taká, aká je, ale taká, ako by chcela vyzerať.
Pri reportážnom nakrúcaní však často išlo o udalosť, ktorá mohla uniknúť a už sa nedala nahradiť. Vtedy nebol čas na porady, kameraman pracoval sám, lebo všetci mohli zlyhať, ale on musel byť pri tom. Energicky sa pretlačil pomedzi ľudí a drzo sa postavil tak, aby mu nikto nezacláňal, lebo pri nakrúcaní detailu musí kamera snímať len niekoľko desiatok centimetrov od akcie. Pri celkovom zábere zasa potreboval nájsť stanovisko v patričnej vzdialenosti a výške, pritom odhadnúť čas na premiestnenie kamery. V tej mal len určité množstvo negatívu, a preto musel pracovať racionálne, aby ho mal k dispozícii, keď bolo treba. Skúsený kameraman komponoval zábery tak, aby na seba nadväzovali, preto poskakoval okolo akcie s ťažkou kamerou v ruke, menil objektívy, ostril, clonil… Dôležité bolo, aby mal šot premyslenú obrazovú skladbu, ktorej sa prispôsobil komentár. (Tým sa odlišoval od televízneho spravodajstva, ktoré bolo omnoho viac závislé od textu.)
Komentár sa nahrával až pri záverečnom spracovaní celého čísla spolu s hudbou a so zvukmi. „Hovoriace hlavy“, synchrónne výpovede, prišli do žurnálu podstatne neskoršie a výrazne ovplyvnili stavbu šotov, koncepciu jednotlivých čísiel i samotné nakrúcanie. Súviselo to so zložitými podmienkami pri snímaní zvuku, ale aj s neochotou porušiť klasický filmový jazyk. Klasický žurnál však nezastaviteľne menil svoju podobu.
Medzi skutočnosťou a jej predstavením na plátne stálo vždy mnoho ľudí, ale – a teraz nech mi odpustia kolegovia režiséri, redaktori, dramaturgovia, strihači, zvukári, všetci tí múdri a talentovaní, ktorí tvorili film – to, čo malo vstúpiť do ľudskej pamäti, bolo výsledkom práce kameramanov.
Samotné zábery ešte nie sú výpoveďou, tá vzniká, až ked‘ sa stanú súčasťou filmového predstavenia. Ale sú nenahraditeľné. K divákovi sa vracajú v nových filmoch a dokonca zmenia svoj charakter. Z rovnakých záberov možno vytvoriť aj celkom iné predstavenie, ako bol pôvodný zámer. Vážne sa môže stať smiešnym, smiešne smutným a to, čo súčasníci obdivovali, vyvolá obavy. Preto môže súčasník ťažko oceniť skutočnú hodnotu záberov. Ťažko môže rozhodovať, čo bude zaujímavé o desať, dvadsať, tridsať, sto rokov. Napríklad sugestívne obrazové sekvencie, ktoré tak presvedčivo predstavujú atmosféru fašistickej diktatúry v Nemecku a ktoré poznáme z mnohých filmov, nevznikli preto, aby Hitlera kompromitovali, ale aby ho oslavovali. Aj šoty s nadšeným budovateľským obsahom z nášho žurnálu vyvolávajú dnes rozpaky a manifestácie s veľkolepými heslami sú smiešne. Ale nič sa už nedá zmeniť, obraz zostane a mnohé zábery získajú až symbolickú hodnotu.
Príbeh filmového žurnálu je uzavretý. Jeho funkciu postupne preberala televízia, a ako sa to bude vyvíjať do budúcnosti, nevieme. Archívy budú napĺňať možno regionálne televízne stanice, možno stovky ñlmárov s kamerami umiestnenými na najnečakanejších miestach, možno náhodné zábery v mobilných telefónoch alebo možno niečo, čomu dnes neprikladáme dôležitosť. Ani filmové žurnály nepatrili k najoceňovanejším produktom filmovej tvorby. Ich hodnota sa objavovala postupne. Vo svojej dobe však mali svoju spoločenskú úlohu, svoje miesto v národnej kinematografii, zaužívaný, pevný systém distribúcie. Táto pozícia pomáhala prekonávať nie vždy ideálne ekonomické a organizačné podmienky a v porovnaní so zahraničím predlžovala jeho existenciu.
O filmových žurnáloch už hovoríme v minulom čase, ale nezmizli celkom. Vysielajú ich televízne stanice, doma si ich môžeme pozerať na videu. Svoj život majú aj jednotlivé zábery a celé šoty, ktoré sa k divákovi vracajú v ďalších filmoch, lebo to bol skutočne najefektívnejší spôsob, ako vytvoriť a zachovať podobu sveta. Tak ako napísal jeden z prvých obdivovatel’ov filmu: film je dar ľudskej pamäti.
Od začiatku 20. storočia začínajú v mnohých krajinách vychádzať pravidelné filmové žurnály, ktoré sa stali neodmyslitel’nou súčasťou filmového predstavenia. Zabávali, informovali, poučovali a ako obrazové spravodajstvo boli dlho bez konkurencie. Štandardný filmový žurnál bol väčšinou týždenník a trval približne 10 až 15 minút. Pozostával z krátkych reportáží (jedno- až trojminútových) a zo spravodajských šotov (niekedy len polminútových) a všetky chceli vyzerat‘ ako „život prichytený pri čine“, aby sme použili formuláciu klasika. Prostredníctvom filmového žurnálu sa k divákovi dostával skutočný život. A prostredníctvom žurnálu sa zachoval pre budúce generácie.
V Československu, v podmienkach znárodnenej kinematografie, vychádzal žurnál v Prahe (Československý filmový týdeník) a s výnimkou niekoľkých rokov aj v Bratislave (Týždeň vo filme). Obidva mali celoštátnu distribúciu a dvojjazyčný komentár: striedal sa v nich český a slovenský text.
Týždenníkom sa povinne začínalo každé filmové predstavenie, ale existovali aj dvojtýždenníky, mesačníky, štvrťročníky, ktoré boli určené pre špecializované kiná (Kamerou za športom, Svet vo filme,Reflektor, Radar, Obzor, Sonda, Filmový spravodaj…). V päťdesiatych rokoch existovalo vo väčších mestách tzv. kino Čas, kde sa premietali pásma zostavené z krátkych dokumentárnych a populárno-vedeckých filmov, medzi ktoré bývali zaradené aj grotesky alebo animované filmy. Premietalo sa nonstop, a to aj doobeda, takže kino Čas bolo výborným miestom pre študentov, ktorým sa nechcelo do školy, alebo pre dôchodcov, ktorí sa potrebovali zohriať.
V priebehu rokov sa menil obsah, forma aj poslanie filmového týždenníka. Zapríčinila to televízia. Filmové žurnály prestali plniť úlohu spravodajstva a začali sa v nich presadzovať obsažnejšie publicistické materiály. Pestrú skladačku nahradili monotematické čísla prevažne s domácou problematikou. Takouto zmenou prechádzal filmový žurnál aj v zahraničí. (Zmeny prichádzali z rôznych dôvodov. Úpravou slovenského pravopisu sa Zpravodajský film zmenil na Spravodajský. Jeho redakcia, aj ked‘ sa nikdy nesťahovala, zmenila niekoľkokrát adresu, lebo Štefánikovu ulicu premenovali na Ulicu obrancov mieru, potom zase na Štefánikovu a zase na Obrancov mieru a zase na Štefánikovu… Mesačník Obzor sa premenoval na Sondy a celkom zmenil svoje zameranie; premenoval sa aj Týždeň vo filme na Kinožurnál, aj ked‘ ten sa obsahovo ani formálne veľmi nezmenil.)
Filmový žurnál sa venoval nielen domácim témam, ale aj zahraničiu.Vydavatelia žurnálov boli združení v medzinárodnej organizácii, ich šéfredaktori sa stretávali na konferenciách v rôznych kútoch sveta a jednotlivé redakcie si vymieňali materiál. V našich podmienkach dominovali materiály z vtedajšieho Sovietskeho zväzu a zo socialistických štátov, ale občas sa mohlo nazrieť aj za železnú oponu. Bola to vítaná možnosť získať atraktívny šot, ktorý žurnál oživil, a diváci to ocenili.
Uverejnenie „cudziny“, ako sa hovorilo šotu zo zahraničia, sa muselo podriadiť ideológii. Kým v „krajine zázrakov“, čo bol Sovietsky zväz, vždy svietilo slnko a nikdy sa nič nepríjemné nestalo, na druhej strane železnej opony to bolo ináč. Napriklad šot o prírodnej katastrofe sprevádzal komentár o „zlých kapitalistoch“, ktorí to všetko zavinili, lebo vykorisťujú pracujúci ľud namiesto toho, aby opravovali hrádze. „Amerikanizovaná“ mládež v kapitalistickej spoločnosti trávi čas pri zvrhlom tanci zvanom rokenrol, ktorý v slušnej socialistickej spoločnosti nemá miesto. (U nás takých, ktorí sa pri tanci nedržia za ruky, poskakujúa chaoticky vyhadzujú nohy, usporiadatelia vykážu z parketu!) Kým u nás sa budovalo a pracovalo, v kapitalistickej cudzine boli módne prehliadky, výstavy psov, povodne a hurikány. Ale na to bol divák navyknutý, takýmto spôsobom sa vyjadrovali aj ostatné médiá. V kinosále však bola tma a diváci, ktorí mali k tomu poznámky, zostávali anonymní. Idylu života za stiahnutými žalúziami na okne do sveta kazil rozhlas a potom aj televízia. (Napriklad aj o havárii atómovej elektrárne v Černobyli sme sa dozvedeli zvonka prv, ako to oznámili naše médiá.)
Naopak, do cudziny sa ponúkali naše materiály. Budovatel’ské úsiliea prekračovanie plánov, ktorým sa venoval náš žurnál, zahraničie nezaujímalo, ale šot o tradičnej zábave s krásnou atmosférou a voňavými husami na pekáčoch kúpili mnohé žurnály a uverejnili ho vo vianočných číslach. Vrchnosti sa to nepáčilo, lebo záujem cudziny bol vždy podozrivý. Platilo: „Čo si o nás pomyslia? Že pijeme a pochutnávame si na husacine? Budú ohovárať naše kolektivizované poľnohospodárstvo? Nebuďte naivní, ich to predsa nezaujima preto, aby nás chválili!“
Pre cudzinu bola atraktívna aj povodeň, keď Dunaj zaplavil Žitný ostrov. Prúd vody valiaci sa cez pretrhnutú hrádzu kúpili viaceré žurnály. Upútal aj na prvý pohľad celkom nevinný záber na detskú bábiku s polámanými rukami, ako sa hojdá v zaolejovanej mláke. Bezkonkurenčne najväčší ohlas mali zábery na sovietske tanky, ktoré prepadli našu krajinu pod zámienkou bratskej pomoci. Vtedy sa filmovalo veľa a možno aj dnes by sa ešte dali nájsť zábery, ktoré nikto nepoužil.
Základom filmového žurnálu boli malé reportáže, ktoré sa väčšinou museli dopredu pripraviť: upraviť priestor, nasvietiť interiér, dohovoriť vystupujúcich. Veľmi náročné bolo nakrúcať prostredie v továrňach,vysoké pece, žeravú oceľ, baníkov, ale aj veľkokapacitná kravíny a ošipárne… Súviselo to so špecifickými podmienkami jednotlivých pracovísk i s dostupnou filmovou technikou. Náročné bolo predovšetkým svietenie. Pracovalo sa s málo citlivým filmovým materiálom a ťažkými reflektormi. To sa síce postupne menilo, no aj s kvalitnejšou technikou si niekol’kominútový šot vyžadoval energiu (aj prostriedky) ako väčší film. Z terajšieho pohľadu môžeme povedať, že žurnál bol drahý.
Dôležitý bol výber tém. Socialistický realizmus učí, že sa nemá ukazovať skutočnosť taká, aká je, ale taká, aká by mala byť, a to je pre spravodajstvo, ktoré sa opiera o reportáž, takmer neriešiteľná úloha. Prakticky to znamenalo, že robotníci museli byť oholení a v čistých montérkach, družstevníčky v bielych plášťoch a aj kombajny fungovali.(Keď nefungovali, museli ich sami ñlmári opraviť.)
Film rozpráva už tým, čo zo skutočnosti vyberie, a dôležité je aj to, čo nevyberie, čo zostáva za rámom obrazu. Preto taká pozornosť tomu, čo filmovať, ako ñlmovať a koho filmovať. „Je pravda, že máme domy s opadanou omietkou, ale vedľa je balkón s rozkvitnutými muškátmi, a ked‘ nájdete ešte jeden a ešte jeden, hned‘ bude celá ulica krajšia!“ Ošarpané domy boli problémom počas celej existencie reportážneho nakrúcania. A tak sa zametalo, nosili sa biele plášte a organizovali spoločenské podujatia brigád socialistickej práce. A čo nebolo vidieť v obraze, to zachraňoval komentár. Možno povedať, že komentár bol ideologicky „vyspelejší“ ako obraz. Ktosi to aj v nejakom estrádnom vystúpení vystihol: „Menej sa pozerať a viac počúvať!“
Aj ten komentár je skutočnosť! Ale to si možno uvedomujeme až teraz; nemyslím si, že ľudia verili viac filmu ako tomu, čo videli okolo seba. Ukázalo sa však, že aj takýto materiál má výraznú výpovednú hodnotu pre budúce generácie. Spoločnosť o sebe veľa prezradí aj vtedy, ked‘ sa nepredstavuje taká, aká je, ale taká, ako by chcela vyzerať.
Pri reportážnom nakrúcaní však často išlo o udalosť, ktorá mohla uniknúť a už sa nedala nahradiť. Vtedy nebol čas na porady, kameraman pracoval sám, lebo všetci mohli zlyhať, ale on musel byť pri tom. Energicky sa pretlačil pomedzi ľudí a drzo sa postavil tak, aby mu nikto nezacláňal, lebo pri nakrúcaní detailu musí kamera snímať len niekoľko desiatok centimetrov od akcie. Pri celkovom zábere zasa potreboval nájsť stanovisko v patričnej vzdialenosti a výške, pritom odhadnúť čas na premiestnenie kamery. V tej mal len určité množstvo negatívu, a preto musel pracovať racionálne, aby ho mal k dispozícii, keď bolo treba. Skúsený kameraman komponoval zábery tak, aby na seba nadväzovali, preto poskakoval okolo akcie s ťažkou kamerou v ruke, menil objektívy, ostril, clonil… Dôležité bolo, aby mal šot premyslenú obrazovú skladbu, ktorej sa prispôsobil komentár. (Tým sa odlišoval od televízneho spravodajstva, ktoré bolo omnoho viac závislé od textu.)
Komentár sa nahrával až pri záverečnom spracovaní celého čísla spolu s hudbou a so zvukmi. „Hovoriace hlavy“, synchrónne výpovede, prišli do žurnálu podstatne neskoršie a výrazne ovplyvnili stavbu šotov, koncepciu jednotlivých čísiel i samotné nakrúcanie. Súviselo to so zložitými podmienkami pri snímaní zvuku, ale aj s neochotou porušiť klasický filmový jazyk. Klasický žurnál však nezastaviteľne menil svoju podobu.
Medzi skutočnosťou a jej predstavením na plátne stálo vždy mnoho ľudí, ale – a teraz nech mi odpustia kolegovia režiséri, redaktori, dramaturgovia, strihači, zvukári, všetci tí múdri a talentovaní, ktorí tvorili film – to, čo malo vstúpiť do ľudskej pamäti, bolo výsledkom práce kameramanov.
Samotné zábery ešte nie sú výpoveďou, tá vzniká, až ked‘ sa stanú súčasťou filmového predstavenia. Ale sú nenahraditeľné. K divákovi sa vracajú v nových filmoch a dokonca zmenia svoj charakter. Z rovnakých záberov možno vytvoriť aj celkom iné predstavenie, ako bol pôvodný zámer. Vážne sa môže stať smiešnym, smiešne smutným a to, čo súčasníci obdivovali, vyvolá obavy. Preto môže súčasník ťažko oceniť skutočnú hodnotu záberov. Ťažko môže rozhodovať, čo bude zaujímavé o desať, dvadsať, tridsať, sto rokov. Napríklad sugestívne obrazové sekvencie, ktoré tak presvedčivo predstavujú atmosféru fašistickej diktatúry v Nemecku a ktoré poznáme z mnohých filmov, nevznikli preto, aby Hitlera kompromitovali, ale aby ho oslavovali. Aj šoty s nadšeným budovateľským obsahom z nášho žurnálu vyvolávajú dnes rozpaky a manifestácie s veľkolepými heslami sú smiešne. Ale nič sa už nedá zmeniť, obraz zostane a mnohé zábery získajú až symbolickú hodnotu.
Príbeh filmového žurnálu je uzavretý. Jeho funkciu postupne preberala televízia, a ako sa to bude vyvíjať do budúcnosti, nevieme. Archívy budú napĺňať možno regionálne televízne stanice, možno stovky ñlmárov s kamerami umiestnenými na najnečakanejších miestach, možno náhodné zábery v mobilných telefónoch alebo možno niečo, čomu dnes neprikladáme dôležitosť. Ani filmové žurnály nepatrili k najoceňovanejším produktom filmovej tvorby. Ich hodnota sa objavovala postupne. Vo svojej dobe však mali svoju spoločenskú úlohu, svoje miesto v národnej kinematografii, zaužívaný, pevný systém distribúcie. Táto pozícia pomáhala prekonávať nie vždy ideálne ekonomické a organizačné podmienky a v porovnaní so zahraničím predlžovala jeho existenciu.
O filmových žurnáloch už hovoríme v minulom čase, ale nezmizli celkom. Vysielajú ich televízne stanice, doma si ich môžeme pozerať na videu. Svoj život majú aj jednotlivé zábery a celé šoty, ktoré sa k divákovi vracajú v ďalších filmoch, lebo to bol skutočne najefektívnejší spôsob, ako vytvoriť a zachovať podobu sveta. Tak ako napísal jeden z prvých obdivovatel’ov filmu: film je dar ľudskej pamäti.