MOSTY

5
(2)

12. februára 2025

Vstupné 5,-€ a 7,-€ bez preukazu FK. O 19:00 hod. v kine Junior Levice /

r. Levan Akin, Švédsko, Dánsko, Francúzsko, Turecko, Gruzínsko, 2024, far., 106 min. MP15+/

Film Levana Akina je o mostoch medzi kultúrami, medzi minulosťou a súčasnosťou i medzi tradíciou a modernou. Je to dojemný príbeh o rodine, odpustení a novej nádeji.
Originálny názov: Passage
Tvorcovia:
Réžia: Levan Akin
Scenár Levan Akin
Kamera: Lisabi Fridell
Strih: Levan Akin, Emma Lagrelius
Hrajú: Mzia Arabuli (Lia), Lucas Kankava (Achi), Deniz Dumanli (Evrim) a ďalší
Krajina pôvodu: Švédsko, Dánsko, Francúzsko, Turecko, Gruzínsko
Rok výroby: 2024
Minutáž: 106 min.
Jazyková verzia: turecky, gruzínsky, anglicky s českými titulkami
Žáner: dráma
Lia, gruzínska učiteľka na dôchodku, sľúbila pred smrťou svojej sestre, že nájde svoju dávno stratenú neter Teklu. S mladým susedom Achim sa vydáva do Istanbulu. Mosty sú dojemným príbehom o rodine, odpustení a novej nádeji.
Lia, gruzínska učiteľka na dôchodku, sľúbila pred smrťou svojej sestre, že nájde svoju dávno stratenú neter Teklu, ktorá je jej jedinou žijúcou príbuznou a ktorej sa rodina kvôli jej trans identite zriekla. Keď sa od suseda Achiho dozvie, že Tekla možno žije v Istanbule, vydajú sa ju spoločne hľadať. Mladík vidí v ceste z Gruzínska príležitosť vypadnúť z jednotvárneho života bez budúcnosti. Po príchode do Istanbulu objavia nádherné, životom pulzujúce mesto, ktoré zohráva vo filme kľúčovú úlohu. Zisťujú však, že hľadať niekoho, kto nechce byť nájdený, je ťažšie, ako si mysleli.
Film Levana Akina je o mostoch medzi kultúrami, medzi minulosťou a súčasnosťou i medzi tradíciou a modernou. Je to dojemný príbeh o rodine, odpustení a novej nádeji.
Ohlasy v tlači:
Iný film by urobil z Istanbulu plného sexuálnych pracovníčok a detí žijúcich na ulici javisko pre niečo brutálne a didaktické. Akin dáva aj tomu najopustenejšiemu miestu nádych obrázkovej knihy a každú smutnú situáciu vyvažuje optimizmom. Financial Times
Vybrané ocenenia:
2024: Cena poroty – Ceny Teddy – 74. MFF Berlín (Nemecko); Cena divákov – Sofia Pride Film Festival (Bulharsko).
Biografia režiséra:
Levan Akin (14. 12. 1979, Tumba, Švédsko) – švédsky filmár gruzínskeho pôvodu. Vo svojej tvorbe sa zaoberá spoločenskými vrstvami, rodom a sexualitou. Debutoval komediálnou drámou Katinkina partia (2011) o malej skupine priateľov tridsiatnikov, ktorí sa stretávajú v Katinkinom letnom dome, aby oslávili jej narodeniny. Jeho druhým filmom bola filmová adaptácia úspešnej knihy pre mládež – mysteriózny horor Kruh (2015). Nasledoval kritikmi oceňovaný film A potom sme tancovali (2019), ktorý mal premiéru v sekcii Director’s Fortnight v Cannes a bol švédskou národnou nomináciou na Oscara. Jeho najnovší film
Mosty (2024) mal premiéru na Berlinale 2024, kde otváral sekciu Panorama a odkiaľ si odniesol Cenu Teddy. Akin režíroval i niekoľko epizód rôznych televíznych seriálov. Medzi nimi i Interview s upírom (2022 – 2024) pre americkú AMC.
Filmy – 2008: De Sista Sakerna (Posledné veci) – krátkometrážny; 2011: Katinkas kalas (Katinkina partia); 2015: Cirkeln (Kruh); 2019: And Then We Danced (A potom sme tancovali); 2024: Mosty (Passage).
Poznámka režiséra:
Rozhodol som sa natočiť film o solidarite a hľadaní malých gest láskavosti a porozumenia medzi cudzími ľuďmi a rodinou. Tiež som chcel ukázať izby a miesta, ktoré sa v príbehoch z tohto regiónu objavujú len zriedka. Film je založený na skutočnom príbehu, ktorý som počul, keď som sa pripravoval na nakrúcanie A potom sme tancovali. Je o žene, ktorá cestuje z Gruzínska do Turecka a hľadá svoju trans neter. Podobne ako pri tomto predchádzajúcom filme aj nakrúcanie Mostov bolo veľmi náročné. LGBTQ+ ľudia v Gruzínsku a Turecku žijú pod veľkým tlakom a turecký prezident Erdogan mal väčšinu svojej nedávnej prezidentskej kampane založenú na rétorike proti LGBTQ+.
V mojom filme sledujeme učiteľku na dôchodku Liu, ktorá chce naplniť posledné želanie svojej nedávno zosnulej sestry – nájsť jej stratenú trans dcéru Teklu. Mladý muž Achi tvrdí, že má Teklinu adresu v Istanbule, a tak sa tam rozhodnú vycestovať. Lia a Achi sú z rôznych generácií a nemajú veľa spoločného, aj keď žijú v tej istej krajine. Existuje veľký rozdiel medzi sovietskou a postsovietskou generáciou v Gruzínsku. Achi chce zúfalo z krajiny, pretože vie, že neexistuje budúcnosť v Gruzínsku pre jeho mladú západne orientovanú generáciu. Počas cesty sa Lia mení. Prostredníctvom jej vzťahu k Achimu a jej stretnutí s trans komunitou v Istanbule, konkrétne s Evrim (trans žena, ktorá pracuje ako právnička pre mimovládnu organizáciu v Istanbule), sa Lia začína otvárať a vnímať svet a svoje miesto v ňom inak. Ja sám som Gruzínec narodený vo Švédsku (moji predkovia pochádzajú z Batumi) a mám väzby na Turecko (obaja moji rodičia sa tam narodili). Cesta z Batumi v Gruzínsku pozdĺž Čierneho mora do Istanbulu je cesta, ktorú som ako dieťa absolvoval mnohokrát. Som zmesou mnohých kultúr, tradícií a noriem a téma moderna verzus tradícia sú pre mňa veľmi osobné. Veľa som čerpal z vlastných skúseností, pýtal som sa sám seba, či by ma moji starí rodičia, keby dnes žili, prijali takého, aký som. Pravdepodobne nie – ale vďaka spracovaniu tejto témy dúfam, že inšpirujem nové cesty vpred.
ROZHOVOR
Spomenuli ste, že Mosty sú založené na skutočnom príbehu. Môžete nám povedať niečo viac o inšpiráciách pre scenár?
Film je veľmi voľne založený na príbehu, ktorý som počul. Stretol som starého otca transdievčatka, ktorý stál po jej boku a na rozdiel od zvyšku rodiny ju podporoval. Predstava, že 70-ročný Gruzínec by viac akceptoval svoju trans-vnučku ako jej vlastní rodičia vo veku 40 rokov, ma skutočne prinútila uvažovať o vlastných predsudkoch. Keď mal v Gruzínsku premiéru môj predchádzajúci film A potom sme tancovali, stretol sa s veľkými demonštráciami a násilím. Dokonca aj rodičia ľudí, ktorí sa podieľali na tvorbe filmu, ho sledovali s predsudkami. Je to čisto neoficiálne, ale jeden člen tímu mi povedal, že keď rodičia videli film, vyjadrili ľútosť nad tým, že boli proti LGBTQI+. Film zmenil ich názor. Keď som počul o starom otcovi a jeho vnučke, pomyslel som si, že by bolo veľmi zaujímavé ukázať túto medzigeneračnú priepasť a ako ju možno prekrývať. V štábe sme zamestnali ľudí z miestnej queer komunity a naša hlavná herečka Mzia Arabuli, ktorá má 72 rokov a nikdy sa pred natáčaním nestretla s trans ľuďmi, našla veľa nových a hlbokých vzťahov s komunitou. Film som napísal väčšinou počas výskumu v Istanbule. Stretol som sa s mimovládnymi organizáciami v Istanbule aj Ankare a turecké postavy vo filme vznikli na základe tohto výskumu. Chcel som, aby film pôsobil tak, ako Istanbul pôsobil na mňa. Plný možností, vzrušujúci a živý.

Priemerné hodnotenie 5 / 5. Počet hlasov 2

Zatiaľ žiadne hlasy. Buď prvý.

Pripravujeme

Na stiahnutie

media info
V pokladni predávame aj: filmSK