Vstupné 5,-€ a 7,-€ bez preukazu FK. O 19:00 hod. v kine Junior Levice /

r. Paolo Sorrentino, Taliansko, Francúzsko, 2024, far., 136 min. MP15+/

Oscarový režisér Paolo Sorrentino nakrútil veľkolepé filmové pojednanie o ľudskej kráse a zároveň vyznanie lásky rodnému Neapolu. Jeho očarujúca Parthenope hľadá šťastie, slobodu aj samu seba. A to aj za cenu toho, ak by sloboda znamenala prijať samotu.

Originálny názov: Parthenope
Tvorcovia:
Réžia: Paolo Sorrentino
Scenár Paolo Sorrentino
Kamera: Daria D’Antonio
Hudba: Lele Marchitelli
Strih: Cristiano Travaglioli
Hrajú: Celeste Dalla Porta (Parthenope), Stefania Sandrelli (stará Parthenope), Gary Oldman (John Cheever), Silvio Orlando (Devoto Marotta), Luisa Ranieri (Greta Cool), Peppe Lanzetta (biskup), Isabella Ferrari (Flora Malva), Silvia Degrandi (Maggie), Lorenzo Gleijeses (Sasa’), Daniele Rienzo (Raimondo), Dario Aita (Sandrino), Marlon Joubert (Roberto Criscuolo), Alfonso Santagata (kapitán), Biagio Izzo (Tonino) a ďalší
Krajina pôvodu: Taliansko, Francúzsko
Rok výroby: 2024
Minutáž: 136 min.
Jazyková verzia: taliansky a anglicky s českými titulkami

Paolo Sorrentino je považovaný za jedného z najvýznamnejších filmových tvorcov súčasnej talianskej kinematografie. Je známy pre vizuálne pôsobivé drámy, v ktorých až doteraz dominovali muži. Až v Parthenope je v centre deja očarujúca žena, ktorej osudy sledujeme v niekoľkých kapitolách. Od jej zrodenia v roku 1950 v Neapolskom zálive, kde podľa bájí zomrela siréna rovnakého mena, až po súčasnosť. A rovnako ako siréna svojím hlasom, i Parthenope svojím zjavom a správaním vábi diváka, aby ju nasledoval. Nie do morských hlbín, ale na ceste jej životom. Životom, ktorý napĺňajú počiatočná bezstarostnosť mladosti, neustála túžba po slobode a rôzne podoby lásky. A v pozadí, tak blízko a tak ďaleko, je Neapol. Nezabudnuteľné mesto, ktoré človeka očarí, dokáže sa baviť, ale ktoré vie človeku i ublížiť.
Biografia režiséra:
Paolo Sorrentino (31. 5.1970, Neapol, Taliansko) – režisér a scenárista, považovaný za jedného z najvýznamnejších filmových tvorcov súčasnej talianskej kinematografie. Je známy pre vizuálne pôsobivé a zložité drámy a často ho prirovnávajú k Federicovi Fellinimu a Michelangelovi Antonionimu. Získal množstvo ocenení vrátane Oscara, ceny BAFTA, dvoch cien na filmovom festivale v Cannes, štyroch cien na filmovom festivale v Benátkach a štyroch európskych filmových cien. V Taliansku mu udelili osem cien David di Donatello a šesť cien Nastro d’Argento. V roku 1998 natočil krátky film Láska nemá hranice, za ktorý získal mnoho ocenení. Jeho dlhometrážny debut Prebytočný človek (2001) bol uvedený v súťaži na MFF Benátky a Sorrentino zaň získal cenu talianskych novinárov Nastro d’Argento ako najlepší debutujúci režisér. Všetky jeho nasledujúce filmy počnúc trilerom Následky lásky (2004), vďaka ktorému sa dostal do medzinárodného povedomia, boli zaradené do súťaže v Cannes. Po filmoch Rodinný priateľ (2006) a Božský (2008) nakrútil v roku 2011 svoj prvý anglicky hovorený film Tu to musí byť (2011) so Seanom Pennom v hlavnej úlohe. V roku 2013 nakrútil svoj doteraz najoceňovanejší film Veľká nádhera, ktorý získal vyše 60 ocenení
vrátane Oscara a Zlatého glóbusu v kategórii najlepší cudzojazyčný film, ceny BAFTA za najlepší film v inom ako anglickom jazyku, deviatich Donatellových Davidov a štyroch Európskych filmových cien vrátane ocenení za najlepší film a réžiu. Mladosť (2015) sa stala Európskym filmom roka a Sorrentino vďaka nej získal európsku filmovú cenu aj za réžiu. V dráme Oni a Silvio (2018) nazrel do súkromia Silvia Berlusconiho a jeho Božia ruka (2021) bola poctou Neapolu, Maradonovi a futbalu. Po Parthenope pripravuje príbeh o Arlyne Brickman, ktorá vyrastala medzi zločincami a mafiánmi na Lower East Side v New Yorku a neskôr sa stala policajnou informátorkou.
Filmy – 2001: Prebytočný človek (L’uomo in più); 2004: Následky lásky (Le conseguenze dell’amore); 2005: Sabato, domenica e lunedì (Sobota, nedeľa a pondelok) – TV film; 2006: Rodinný priateľ (L’amico di famiglia); 2008: Božský (Il divo); 2011: Tu to musí byť (This Must Be the Place); 2013: Veľká nádhera (La grande bellezza); 2015: Mladosť (Youth); 2018: Oni a Silvio (Loro); 2021: È stata la mano di Dio (Božia ruka); 2024: Parthenope (uvedený).
Paolo Sorrentino o filme:
Raz, keď som dostal jednu z … ťažkých otázok typu „Čo je pre vás podstatné?“, inštinktívne som odpovedal „Posvätné je to, na čo v našom vlastnom životnom príbehu nikdy nezabudneme.“ Tak sa zrodil tento film. Parthenope je pre mňa predovšetkým film o posvätnom. O všetkých veciach, na ktoré žena počas sedemdesiatich troch rokov života nedokázala zabudnúť: Neapolský záliv a jej rodičia, jej prvé lásky – jedna čistá a jasná, druhá drsná –, dokonalé leto na ostrove Capri, bezstarostné so svojimi slanými úsvitmi, tichými ránami a vlahými nocami; tie prchavé, osudové stretnutia; objavenie zvádzania a závraty slobody. Cíti sa tak naplno nažive, že si povzdychne nad životnou bujarosťou; zúfalé hľadanie svojho pravého ja; lásky stratené alebo sotva ochutnané; smútok, ktorý ju vrhá do dospelosti; neúprosné plynutie času; jediný milenec, ktorý ju nikdy neopustí. A v tom všetkom je Neapol so svojou dráždivou vitalitou – čuduje sa za každým rohom – a každý je vždy pripravený, akoby večne čakajúci za nejakou neviditeľnou oponou, postaviť sa na pódium a ponúknuť chaos, vulgárnosť, prekvapenie, promiskuitu a všetko ostatné. Neapol je voľný, Neapol je nebezpečný, Neapol nikdy nesúdi. Neapol je ako Parthenope. Jej sloboda je stála, niečo, čoho sa nikdy nevzdá. Aj keď to znamená prijať samotu. Pretože – až príliš často – ide samota a sloboda ruka v ruke. Neapol je ideálnym miestom na klamanie samých seba, že žijeme nádherné, nepredvídateľné životy. Miesto, kde sa zdá náš životný príbeh, aby sme si osvojili dokonalú Manganelliho metaforu, ako spodná strana koberca: dokážeme vytušiť dizajn, aj keď ho úplne nevidíme. Naše životy nie sú nikdy čisté, nikdy logické. Je ľahké stratiť smer v rozľahlosti života. Snažíme sa vidieť svoj život. Uchopiť jeho dizajn, dať mu zmysel. Ale život nás nevidí. Život je vždy inde. Je to vyčerpávajúce a zneisťuje nás to. Je tajomný. Aj Parthenope, ako my všetci, je neistá a tajomná. „Miluješ príliš veľa alebo príliš málo?“ pýta sa jej v jednej chvíli démonická postava prezlečená za svätca. Pýta sa nás všetkých. Nevie, čo povedať. Ani my nie. Pretože všetky otázky už boli položené a všetky odpovede sa ukázali ako nejednoznačné, vyhýbavé, protirečivé. Práve tento nedostatok sebapoznania z nás v očiach iných robí tajomstvo. Parthenope je záhada. Najprv sa nezastaviteľne rútime, potom sa staneme zodpovednými a nakoniec nás prepustia. Taký je zákon času. Taká je ambiciózna téma tohto filmu: život sa odvíja so všetkým nadšením a sklamaním; láska kvitne a bledne; koniec melanchólie a začiatok túžby.
Skrátka celý repertoár života, alebo čo z toho je možné preniesť do filmu. A tak s postupom času aj život v Neapole, akokoľvek je ohromujúci a nepredvídateľný, zatuchne. Mladosť so svojimi pohľadmi a emotívnymi rozlúčkami ju opustila. Neapolský záliv sa stal len vodou. Jeho zázrak sa vytratil. Veľký podvod už viac neklame. Ocitne sa sama. Človek sa stáva tým, čím je, ako hovorí Nietzsche. Parthenope teda odchádza z Neapolu na anonymnejšie miesto. (…) Keď v sedemdesiatich troch odíde do dôchodku, musí sa opäť zmeniť. Musí sa naučiť vidieť svoju minulosť, rozpoznať to posvätné v nej. Príliš milovať. Alebo si to aspoň predstaviť. Vracia sa teda do Neapola, toho odľahlého, divokého mesta, ktoré sa nikdy nemení. Neapol, ktorý stále vie klamať, ktorý nám ponúka jediný pocit, ktorý nás drží pri živote až do konca: schopnosť žasnúť.
Parthenope si povzdychne. Presne tak, ako to robila ako mladé dievča.