Nový dvor Brhlovce o 19:00 hod.

Vstupné DOBROVOLNÉ!

Priekopnícke dielo slovenskej kinematografie, ktorým sa prehodnotil dovtedajší smer vývinu a naznačila nová cesta (po desaťročí myšlienkovej sterility, výrazového schematizmu a povstalecko-budovateľského pátosu), býva považované za prvé dielo čs. novej vlny. Prináša nielen nový spôsob rozprávania (skladanie „rozbíjaného“ príbehu s dôrazom na obrazové vyjadrovanie), ale aj nový pohľad na realitu – analytické zameranie na city a pocity človeka, historické a spoločenské súvislosti.

Postupmi pocitového filmu tlmočí Uher vzťah mladých k svetu s nezvyčajnou poetickou formuláciou. Trom miestam deja zhruba zodpovedajú tri myšlienkové okruhy: stretávanie sa Fajola a Bely s neistotami prvej lásky, obraz života v prírode (kde v starcovi, ktorého siete v čarovnej dunajskej zátoke čakajú na korisť, cíti Fajolo ono nepoškvrnené „čosi“, čo tak trýznivo hľadá) a pokrytectvo a lož na žatevnej brigáde (kde družstevníci kradnú, vyhýbajú sa práci a miestny rozhlas trúsi politické frázy). Cez centrálnu metaforu „slnka v sieti“ sa hovorí o situáciách zdanlivého uchvátenia dokonalosti a márnosti tohto uchvátenia (vzťah pravdy a lži, skutočnosti a ilúzie, prirodzenosti a umelosti, prírodnosti a civilizácie, motív slepoty…). Szomolányiho kamera v detailoch vystihuje atmosféru (o. i. s citom pre drsnú poéziu mestských činžiakov, dvorov, striech posiatych televíznymi anténami…), evokuje náladu, premyslene narába s håbkou ostrosti. Tvorcovia narúšajú vonkajší dramatizmus, napätie je založené na vnútorných kontrastoch zdanlivo nezaujatého záznamu (kontrast zhonu a pokoja, všedných čŕt a zvláštností, detailov a celkov, osobitne rúk a postáv, kontrast ticha a zvukov). Hľadajú tak krásu a bolesť skutočného citu a každodenného života. Poetickú vnímavosť diváka vyvoláva aj dôverná reflexia Fajolových vnútorných monológov. V dovtedy v našom filme nevídanej miere je využitá zvuková a ruchová zložka (tranzistorový prijímač, tryskové lietadlo, elektronická hudba) – napr. v zámernom nesúlade obrazového a zvukového pásma. Vynikajúco je zladený prejav hercov a nehercov, vytvárajúci pocit autenticity a kompetentnosti všetkých účinkujúcich. Uher uvoľnil roky potláčanú duchovnú energiu slovenského filmu, vyviedol ho z provinčnej obmedzenosti a folklorizmu.

Ocenenia

• ena čs. filmovej kritiky za rok 1962
• Trilobit za rok 1962 Alfonzovi Bednárovi za scenár
• čestné uznanie na V. FČSF v Ústí nad Labem
• Hlavná cena v oblasti dlhého hraného filmu Štefanovi Uhrovi za film Organ (s prihliadnutím k filmu Slnko v sieti) v Umeleckej súťaži k 20. výročiu oslobodenia Československa 1965.

O filme

• Réžia: Štefan Uher
• Scenár: Alfonz Bednár
• Kamera: Stanislav Szomolányi
• Strih: Bedřich Voděrka
• Hudba: Ilja Zeljenka
• Hrajú: Marián Bielik (Fajolo – Michal Dočolomanský)
  Jana Beláková (Bela)
  Oľga Šalagová (Jana)
  Eliška Nosáľová-Daňová (Stana Blažejová
  Belina matka)
  Pavol Chrobák (mechanizátor Blažej – Viliam Polónyi)
  Ľubo Roman (Peťo) a ialší.