Čo je videokracia? Vychádzajúc z filmu je to absolútna (mediálna) moc človeka alebo úzkej skupiny ľudí, ktorí ovplyvňujú širokú masu iných ľudí prostredníctvom obrazov, fotografií a najmä televízie (v Taliansku je televízia zdrojom každodenných informácií pre 80% Talianov).V tomto duchu sa začína odvíjať aj dej dokumentárne a čiastočne investigatívne ladeného 80-minútového filmu, ktorý prichádza do slovenských kín. Divák je svedkom dramatického úvodu do prostredia „videokracie“ a jej počiatkov v Taliansku. V priebehu filmu sa dozvedáme vznik a príčiny úspechu mediálneho magnáta „Il Presidenteho“ Silvia Berlusconiho, ako ho nazývajú v Taliansku.

Rozprávač rozvíja príbeh očami mladého Taliana Riccarda, ktorého snom je byť v televízii so svojou šou imitovaním spevu Rickyho Martina a tanca v štýle karate. Cez jeho prizmu sa postupne otvára dejová línia a cez jeho frustráciu dokument odkrýva tienisté stránky šoubiznisu. Šoubiznisu, v ktorom dominuje kult ženy. Ženy, ktorú stvoril a na obrazovky priniesol Silvio Berlusconi. Film je popretkávaný poukazovaním na základné spoločenské otázky a problémy (skrytý fašizmus, pretraktovaný kult ženy, vyfabrikovaná dokonalosť sveta v televízii atď.) a zakorenené dogmy (kult osobnosti).Film sa vo svojej podstate zamýšľa nad základnými problémami morálky a hodnotenia toho, čo je meradlom a zrkadlom spoločnosti zároveň. Príkladom sú tzv. „veline“, mladé slečny, ktorých jediná úloha je využitím svojich telesných predností udržať záujem publika na 30 sekúnd počas hluchých miest televíznych šou. Životným snom mladých Talianok je tak stať sa „veline“ a vydať sa za futbalistu (pripomína mi to scénu z filmu Miss špeciálny agent, kde všetky súťažiace chceli svetový mier). Autori vkladajú do deja zaujímavé myšlienky a postrehy (Berlusconi si za ministerku pre rovnosť príležitostí vybral bývalú veline girl). Takto vytvorený kult ženy vytvára spoločnosť plnú bezduchých bábik, ktorých jediným cieľom je pútať pozornosť svojím telom a tancom.

Čo sa týka Fabrizia Coronu, ten ako zarytý odporca celebrít sám seba stavia do pozície „novodobého Robina Hooda“ (bohatým berie a dáva sebe!!!). Po krátkom čase vo väzení sa však vlastným pričinením z neho stáva mediálna hviezda, celebrita, osoba, ktoré predtým nenávidel. Zrazu bol jedným z nich a život na krátko chutil sladšie ako nikdy predtým. Náznak dejového zvratu však končí rozpačito a presne podľa očakávaného scenára zlomenia charakteru „hrdinu“ vďaka bezduchosti doby, v ktorej žijeme.V Taliansku zjavne stále platí stigma z čias Rímskej ríše – dajte ľuďom chlieb a hry a oni Vás za to budú milovať. Na tomto princípe postavili svoju moc diktátori a celé generácie cisárov Rímskej ríše na zachovanie moci a pestovania svojho kultu osobnosti. Pozostatky tohto fenoménu nachádzame v Taliansku dodnes. Aj v osobe Silvia Berlusconiho. Tu mi na rozum prichádza myšlienka, že v osobe „Il Presidenteho“ sa potvrdzuje známe pravidlo z románu 1984 Jamesa Orwella, že médiá (v tomto prípade najmä televízia) sú moc. Kto ovláda médiá, kontroluje verejnú mienku. Kto kontroluje verejnú mienku, efektívne drží v rukách moc. A Berlusconi ju drží a kontroluje, tak ako práve potrebuje.

Film vhodne nastoľuje otázky, poukazuje na zvrátenosti a moderný okultizmus dnešnej doby, podsúva dobre mierené myšlienky a núti diváka k zamysleniu. Ale robí tak relatívne vágnym spôsobom a bez väčšej emócie a sily smerujúcej k divákovi. Bez silnejšieho dôrazu rozprávača na city diváka je ťažké poukazovať na obludný systém kontroly moci a médií, keď pri pohľade na vily Sardínie každému ostane zrak na zázrakoch prírody. Investigatívny, agresívny, kritický a šokujúci štýl, na aký sme (boli) zvyknutí u Michaela Moora tu nenájdete. A to je asi jediný a najväčší nedostatok tohto filmu. V duchu hesla filmu „Bez televízie ste nič“ film za pozretie určite stojí. Nahliadnete tak do pozadia 15-tich minút slávy bežného Taliana ovplyvneného verejnou mienkou so snom byť v televízii.Zaujímavý fakt na záver, Taliansko je v roku 2010 na 49. mieste vo svetovom indexe slobody tlače. Slovensko je na 35. mieste.

O filme

• Réžia: Erik Gandini
• Scenár: Erik Gandini
• Kamera: Manuel Alberto Claro, Lukas Eisenhauer
• Strih: Johan Söderberg
• Hudba: Krister Linder, David Österberg, Johan Söderberg
• Hrajú: )

Ocenenia